Indický běžec – domácí mazlíček
Mala som šťastie. Po 28 dňoch sa vyliahlo v hniezde malinké káčatko. Skoro mesiac som kontrolovala hodom slimáka odhodlanie samice nevstať z hniezda a neodolať skvelej pochúťke. Až jeden pondelok vykukla spod kačky malá hlavička. Môj obdiv k sile prírody sa v tom okamihu nedá opísať. Moju spokojnosť s novým prírastkom spochybnila na druhý deň kamarátka, ktorá mi prezradila, že z jej skúseností nadobudnutých chovom kačíc v detstve, mláďatá treba umiestniť samostatne, počkať, kým sa vyliahnú ostatné kačky a potom ich vrátiť k mame. Aby ich nepridlávila samica pri prevracaní nevyliahnutých vajec. Keďže ostatné káčatká sa nevyliahli, po týždni moja snaha vrátiť mladé zlyhala. Matka reagovala dojímavo „matersky“, no káča spustilo za mnou veľký plač a matku si nevšímalo. Tak chcelo ísť za mnou, že si odrelo zobáčik o pletivo až do krvi. Prvé dni chcelo byť len na rukách a slastne si pípalo. Sotva bolo samé, ozývalo sa takým plačlivým energickým pí pí pí, že už ani môj muž nevydržal a zobral ho na ruky. Zábava, ako si maličké rýchlo zvyklo na starú utierku, v ktorej bol zabalený termofor. Ďobkalo do nej a slastne sedelo na teplom mieste. Tá utierka mu ukazovala miesto, kde má sedieť. Napríklad, keď som v kuchyni varila, sedelo káča na utierke pri skrinke s hrncami. Pri pozeraní TV malo svoje miesto pri kozube. Pri opustení kresla hneď bežalo za mnou. Nevýhoda boli značky na parketách, preto som mala po ruke handričku na to určenú. Neskôr pokus o vrátenie káčaťa opäť zlyhal. Malé káča už obývalo dvor, v kútiku obľúbená utierka. Ale len čo sa otvorili dvere do domu, už cupkalo po parketách, ktoré mu pripomínali jeho prvé dni.
V 7. týždňoch začalo preperovať na krásnu divoko sfarbenú kačku a začalo sa ozývať typickým kač kač. Mutujúco sa ozývalo při mojom hlase a chodilo za mnou cez všemožné prekážky, aj keď by len stačilo o centimeter sa posunúť a prekážku obísť. Rada som ho pozorovala, ako sa mi prácne ukladalo do dlane, ako keď bolo maličké, no teraz sa tam ledva zmestilo. No keď sa konečne učupilo, jemne ma zobáčikom ďobkalo a hneď sa mu privierali viečka. Na noc sa nechalo uložiť do plastovej škatule so senom. Poslušne si sadlo a čakalo až do rána, kým som neprišla poliať kvety do záhrady.
Pri všetkých činnostiach na záhrade nám robilo káča spoločnosť. Keď som kŕmila sliepky a kačky, bolo mi v pätách. Preto aj dospelé kačky prišli ku mne bližšie oveľa viac ako keby som bola bez káčaťa. Až teraz, keď som bez neho, (svokra si ho tak obľúbila, že je u nej na východnom Slovensku)uvědomila som si, že jeho ustavičná pozornosť na moju osobu, jeho bezbrannosť ma dosť psychicky vyčerpávali, no na druhej strane to bola fantastická skúsenosť. Bežne plaché zviera priľne k človeku takou silou a je úžasné byť pri tom.